34022

            Čo mi dáva škola

Čo mi dáva škola? Prečo vlastne do nej chodíme? Tieto otázky sú úplne bežné, najmä pre nás, mladých ľudí, ktorými navyše „plieska puberta“. Radšej by sme vonku behali za loptou alebo sedeli za počítačom a surfovali po internete.

Až postupom času si uvedomujem, aká je škola pre mňa dôležitá. Ja sama to vidím doma u mojich rodičov. Sú pre mňa, asi ako pre každé dieťa, vzorom. Otec nevyštudoval,  teraz si zarába ťažkou manuálnou prácou. Mama mala asi väčšiu snahu, „spravila“ si školu a určite to má vďaka tomu v živote ľahšie.

Pri výbere budúceho povolania treba byť naozaj dôsledný, zvažovať svoje ciele, nepreceňovať sa, ale ani nepodceňovať. Napokon v škole presedíme asi jednu tretinu života, čo je dosť dlhé obdobie. Ale škola, to nie je len učenie, je to aj zábava, získavame tu mnoho celoživotných priateľov a veľa skúseností. Organizujú sa večierky, súťaže, hry. V škole stretávame rôznych ľudí – chudobných,  bohatých, ľudí s rôznym zmýšľaním. Vďaka tomu tu získavam svoj vlastný názor na svet. Škola nám dáva základy na celý život. V podstate už teraz v deviatom ročníku akoby sme si vybrali život, akým budeme žiť. Pre mnohých  je škola všetkým, „zasväcujú“ jej celý život, stanú sa učiteľmi, učia sa neustále nové veci. Ja by som sa chcela uberať  umeleckým smerom.

Čo z tohto všetkého vlastne vyplýva? Myslím, že záver je jednoduchý, ale nie jednoznačný. Veď napokon neviem, kde ma zavanie vetrík osudu. Až keď opustím školu a pošťastí sa mi zamestnať sa, až vtedy si uvedomím, aké boli školské roky skvelé a možno pri týchto spomienkach vyroním aj malú slzičku.

                                                                                              Slohová práca

                                                                                              2002

Vám patrí vďaka

Ako malí prváci sme vôbec netušili, čo to tá škola je. Boli sme plní očakávania, ale aj obáv. Mnohokrát sme sa tešili čo i len z malej včeličky alebo jednotky.

 Postupne sme nadobúdali viac informácií, mali sme viac poznatkov, a preto nároky na nás boli väčšie. No nie každý deň nám prinášal ovocie a aj známky v žiackych knižkách boli pestré. Dúfame, že všetko, čo sme sa naučili tu, budeme môcť zužitkovať nielen v nasledujúcej škole, ale aj v našom živote. Veď vy, naši učitelia ste nás naučili základy, ktoré budeme rozvíjať ďalej. Naučili ste nás, že za všetkým, čo budeme robiť, si máme stáť, ale nechať si poradiť aj od iných.

V mene všetkých žiakov ďakujem našim triednym učiteľom, ktorí to s nami mali mnohokrát ťažké, ale napriek všetkému to s nami vydržali. Vďaka patrí všetkým učiteľom za ich trpezlivosť. Keď bolo treba , učivo nám vysvetlili aj viackrát. Ďakujeme za všetko.

A nakoniec citát od Marca Pola: „ Ak nie je možný návrat, treba ísť vpred.“

                                                                                              Lucia Mitasová

                                                                                                      2008

Za čo som vďačná svojim rodičom

Rodičovská láska má rôzne podoby. Keď otec zoberie syna na futbalový zápas a keď dcéra s netrpezlivosťou čaká, dokedy ju mama nechá vonku. K čomu ju ešte prirovnať?  K zápalke, čo nikdy nestratí plamienok alebo červenej ruži, čo nikdy neskloní hlavu k zemi?

Držím v ruke ceruzku a rozmýšľam, aké slová použiť. Matka a otec. To sú ľudia, ktorí ma naučili rozoznávať dobré a zlé, so zatajeným dychom pozorovať západ slnka, poznávať ľudí a ich myšlienky. Od narodenia cítim teplo domova, matkinu jemnú ruku aj otcov ustarostený výraz tváre. Potrebujeme rodičov a oni potrebujú nás. Viem, v tomto veku sa nám zdajú ako ľudia navyše. Neskôr  pochopíme a doceníme, prečo nás učili vidieť pôvab aj v tej najjednoduchšej veci.

A ak sa ti bude zdať, že život s tebou zametá, choď, chyť rodičov  za ruku a dovoľ im nazrieť do tvojho vnútra. Ak budeš potrebovať dotyk ľudského tvora, prilož si k lícu dlane rodičov, pocítiš teplo, rodičovskú lásku.

                                                                                              Slavomíra Samuelčíková

                                                                                                            1998

Dedinka Radvaň

S vychádzajúcim slnkom zakikiríka kohút. Dedina je úžasné miesto, kde človek bezprostredne ladí s prírodou.. .Je tam tichučko,  žiadne diaľnice, žiadne rušné obchody. Len jej obyvatelia, škola, jedny potraviny a miestna krčma. Raz do roka Radvanský jarmok, kde sa všetci tunajší remeselníci môžu realizovať.

Polievate záhradu, okopávate zeleninu, zametáte dvor a staráte sa o hydinu. Pre niekoho možno ťažká robota, pre tých, čo sa tu narodili dobrý pocit z vykonanej práce. A okrem toho sa každú nedeľu povinne chodí do kostola. A z kostola podaktorí aj do krčmy. Len z krčmy je cesta ťažšia.

Dedina je nádherné miesto, kde máte pocit, že si naozaj môžete oddýchnuť a tešiť sa zo života. Keď môžete sledovať západ slnka, tie nádherné červenajúce sa lúče slnka, vtedy si uvedomíte, že sa viete radovať aj z maličkostí.

Asi takto by som sa cítila, keby som žila v čase, keď Radvaň bola ešte dedinou.

                                                                                              Dominika Maninová

                                                                                                         2007

„Vidieť možno len srdcom“

Ozajstnými kráľmi týchto končín nie sú ľudia, ale hory, obrovské impozantné hory, týčiace sa všade naokolo. Tam človeku neostáva nič iné ako  sa skrčiť v svojej bezvýznamnosti a ticho rozmýšľať o tom, aká nadpozemská sila a múdrosť dokázala vytvoriť dielo takej krásy. A keď človek konečne vyjde z údivu nad neskutočnou krásou hôr, prejde len kúsok cesty a všimne si obrovské jazero plné čírej vody, na hladine ktorého akoby sedelo samo svetlo. Dozaista stratí dych. Vtedy mysľou neblúdia mu myšlienky o ničom inom ako o tejto neuveriteľnej kráse. Potom si na chvíľu sadne a kochá sa tou neuveriteľnou krásou.

 Po nejakom čase sa postaví, otočí sa chystajúc sa odísť a vtedy si všimne to, čo cestou sem ostalo mu skryté. Domčeky, veľké a malé lúky, oblohu majestátne tróniacu nad tým všetkým.

A vtedy každý pochopí, že nieto krajšieho miesta na svete.

                                                                                              Peter Lenárt

                                                                                                     2007