34022

Nukleárna kríza

 

 

Všetko to začalo jedného obyčajného dňa  v časovom úseku,  ktorý sa nachádzal medzi štyrmi prestávkami a piatimi vyučovacími hodinami.  Vtedy totiž počas vyučovacej hodiny slovenského jazyka pristúpila ku mne naša učiteľka a zadala mi náročnú úlohu - napísať nejakú prácu na jednu nemenovanú literárnu súťaž,  ktorej porotcovia práve s napätím čítajú tieto riadky. Vtedy ešte s nepodlomeným sebavedomím som túto výzvu prijal a sľúbil som stvoriť dielo, ktoré by bolo dostatočne dobré, aby ašpirovalo na nejaké z vrcholných umiestnení. Vtedy som ešte netušil, ako toto rozhodnutie zmení niekoľko mojich popoludní.

          V škole sa v ten deň už nič zaujímavé nestalo, tak hneď ako sa po siedmej vyučovacej hodine otvorili „mreže“ na našej škole a ja som sa vybral domov, respektíve do toho komplexu lacných rodinných bytov či skôr bitíkov, naplnili ma úvahy o téme diela, ktoré som mal v pláne stvoriť. Keďže mi po rozume chodili len samé klasické témy obohraté rovnako ako pointy tých filmov, čo tak rady púšťajú do obehu komerčné televízie, rozhodol som sa, že si tvorbu odložím na neskôr a vrátim sa k nej, keď budem mať nejaký obdivuhodný  inovatívny nápad.

         K úlohe stvoriť dielo som sa časom naozaj vrátil. Od toho dňa, kedy som si zapredal kus svojho voľného času, už uplynul skoro mesiac a mne ostával už iba týždeň času na napísanie nejakého dvoj, trojstranového bestselleru. Stále som síce nemal žiadny zaujímavý nápad, no dúfal som, že keď budem urputne rozmýšľať, tak ma niečo napadne, prípadne ak by ma nič nenapadlo, počkám ešte také štyri dni a časová kríza ma vyhecuje natoľko, že sa v mojej mierne geniálnej hlave zrodí nejaká aspoň trochu dokonalá téma. Chvíľu som teda rozmýšľal nad tou témou, no keďže ma stále nič zaujímavé nenapadlo a to päťminútové úporné rozmýšľanie ma riadne vyčerpalo, rozhodol som sa spoľahnúť sa na plán B a písanie ešte o štyri dni odložiť.

         Po tom spomínanom časovom úseku som sa teda znova vrátil k písaniu. Konečne sa mi niečo podarilo podľa plánu. Tým som myslel, že som fakt začal cítiť nejaký ten stres z časovej núdze, ale bohužiaľ nielenže mi na um nechodil žiadny super nápad, ale  dokonca mi na um nechodili ani klasické obohraté témy ako láska, vzťahy medzi mužom a ženou, depresia po rozchode, súboj dobra a zla, domáce zvieratá či ekologické problémy, ani prečo je človek to najhoršie zviera. A tak som sa rozhodol sadnúť si k počítaču a začať písať bez toho, aby som  si najprv vymyslel tému. Dopadlo to asi nasledovne . Zapol som počítač.  Sadol som si.  Otvoril som word.  Vybral druh a veľkosť písma.   Položil ruky na klávesnicu.   Sedel a pozeral do počítača s rukami na klávesnici.   Stále iba sedel.   Napísal prvé slovo.   Vymazal prvé slovo.   Sedel s rukami na klávesnici.   Stále to isté.   Jednu ruku som dal na myš.   Vypol word.   Zapol hru, ktorej názov nepokladám za dôležitý.   Dve hodiny som strávil mysľou v inom svete.    Ako ste si mohli všimnúť, táto idea beztémového písania nedopadla najlepšie. A tak som sa rozhodol ísť na celú vec logicky a najprv si do bodov spísať všetko, čo do tej poviedky chcem zakomponovať. Takže prvá vec, na ktorú som sa zameral bola skupina, pre ktorú tú poviedku idem písať, pretože ako každý vie, autor v prvom rade nepíše pre seba, ale pre ľudí, ktorí to potom čítajú. Najprv som klasicky rozmýšľal, že svoje dielo začnem písať pre svoju vekovú skupinu, veď dozaista žiadnej inej vekovej skupine momentálne nerozumiem tak dobre ako tej svojej, ale potom ma napadla spásonosná myšlienka, ktorá dala základ celej tejto práci. Uvedomil som si totiž, že prvý, kto túto poviedku bude čítať, ste vy, áno vy, respektíve konkrétne ty pán porotca/ pani porotkyňa. (Ospravedlňujem sa za to tykanie, v reálnej konverzácii by som si to nedovolil, ale napísať trikrát za sebou vy, to by asi nebolo dobré.) A keďže to nikto okrem porotcov čítať nebude, teda nikto, na kom by mi záležalo, rozhodol som sa ako cieľovú skupinu vybrať si porotcov.

          Ako bod číslo jeden som si zapísal: 1.Napísať niečo nekonvenčné, čo prekvapí aj porotu. Keď moju hlavu zaplavili hormóny šťastia, že som konečne niečo vymyslel, v hlave sa mi hneď zrodil aj druhý bod. Spomenul som si totiž na názov jednej veľmi známej knihy od Umberta Eca .Tušíte správne, je to Meno ruže. Názov tejto knihy nemá totiž vôbec nič spoločné s jej dejom a v celej knihe sa nespomína ani raz. Zdá sa mi, že autor sa niekde na konci v nevinnej poznámke ku knihe vyjadruje nejak v zmysle, že názov je hlavne na to, aby ľudí zaujal, prípadne prekvapil. Bol to od neho veľmi rozumný krok, teda v mojom prípade som tú knihu prečítal za jeden jediný deň len preto, že som sa konečne chcel dostať k tomu vysvetleniu, čo to meno ruže vlastne znamená.

Tak a toto je druhý bod, čo som si zapísal: 2.Moja poviedka musí mať výstredný názov, ktorý s ňou nebude mať vôbec, ale vôbec nič spoločné. Tretí bod, ten mi bol vždy jasný a myslím, že som sa o tom zmienil už na začiatku.  Nechcem žiadnu obohratú tému. Človeku sa ľahko napíše napínavá poviedka o tom, ako hlavný hrdina zneškodňuje atómovú hlavicu. Takých poviedok je kopa a aj tak za najväčšie umenie sa rozhodne považuje inovatívnosť. Pamätám si jednu napínavú poviedku, ktorú ani neviem, kto napísal, ale viem, že jej dej bol vlastne o tom, ako hlavný hrdina cestuje autobusom a strašne mu bolo treba ísť na záchod. Napísať o niečom takom zaujímavý príbeh, to je ozajstné umenie.                                                      A keď som zobral do úvahy moju cieľovú skupinu a predstavil som si, koľko klasických prác podobných si ako vajce vajcu, musia takí porotcovia prečítať,  bol som si úplne istý tretím bodom:  3. Musím si byť istý,  že prácu s rovnakou témou ako mám ja, už nikto iný nepošle.

          Okolo štvrtého bodu sa mi nič nechce rozpisovať, takže štvrtý bod: 4. Čo najčastejšie používať zveličené výrazy,  upútava to celkom dobre zrak.  O piatom bode sa mi tiež nechce písať, tak tu je: 5. Nevyhýbať sa odborným slovám, je len plus, keď porotcovia budú vedieť, že táto práca má inteligentného autora bez toho, aby som im napísal, že moje IQ sa pohybuje niekde okolo140.                                 

          Bod číslo šôsť:  6. Aspoň sa pokúsiť o humor, jeho potenciál sa nikdy nevyčôrpá.

          Hneď som spísal témy. Prvý nápad, ktorý som dostal, bolo napísať poviedku s názvom Chuť moci, ktorá by sa venovala sociálnemu cíteniu zajacov,  ale keďže som sa obával, že nejaký mladý greenpisák by sa venoval podobnej téme, okamžite som túto možnosť vylúčil. Ďalší nápad, ktorý som dostal, už začínal mať náznaky geniality. Práca by mala názov  Morský vlk a bol by to fiktívny vtipný príbeh o chudobnom malom chlapcovi žijúcom v Tibete. Bohužiaľ  v Tibete som ešte nikdy nebol a aj tibetčinu ovládam len veľmi okrajovo, a tak som túto tému vypustil, pretože som sa obával, že by príbeh vyznel veľmi umelo. Tretia téma, ktorá mi prišla na um, bola proste geniálna, skvost medzi skvostami. Rozhodol som sa totiž napísať poviedku o tom, ako píšem poviedku, jednoducho taká netradičná téma, že začínam uvažovať, že som v tejto oblasti vlastne priekopníkom. Ako ste si iste všimli, milí porotcovia, neváhal som a začal som písať poviedku s týmto námetom. Spočiatku sa zdalo, že sa to obíde bez nejakých komplikácií, písanie mi išlo od ruky a strany sa rýchlo zapĺňali. A na jeden šup som napísal deväťstranové super dielo o písaní poviedky. Môj mozog zaplavil príliv endorfínov, cítil som sa ako v siedmom nebi, tá poviedka bola jednoducho dokonalá. Toľko humoru, inteligentných poznámok, napätia  a krásnych lyrických opisov ešte nikdy nijaký človek            v źiadnom literárnom diele nevidel. Prestal som myslieť na úspech v nejakej slovenskej literárnej súťaži a namiesto toho som si objednal letenky do Osla, pretože som sa bál, že keď budú udeľovať Nobelove ceny za literatúru, budú letenky už vypredané. Ešte asi desať minút som prežíval neskutočný nával radosti. (Nie neužil som žiadne omamné a psychotropné látky.) Keď som uvažoval nad tým, čo spravím s tým miliónom dolárov, ktorý dostanem spolu s Nobelovou cenou, niečo sa v mojej mysli pohlo a ja som si uvedomil, aké musí byť ťažké zvládať toľko slávy a bohatstva. Opantali ma pochybnosti, či by som taký mladý zvládol takú záťaž a po dlhej úvahe som sa definitívne rozhodol, že to ešte na pár rokov odložím. Nobelovka ma počká a ja zatiaľ budem psychicky trénovať, aby som bol časom pripravený znášať strasti spojené so slávou a bohatstvom. Poviedku som teda prepracoval z deviatich strán na tri  nielen preto, aby som neprekročil maximálny počet strán, ktorý je povolený pre túto konkrétnu národnú súťaž, ale aj preto, že som sa rozhodol z textu všetky tie geniálne pasáže vynechať a nechať v ňom iba tie vysoko nadpriemerné, aby niekto neodkopíroval moje geniálne dielo. A práve túto skrátenú verziu máte možnosť čítať, veľavážení porotcovia. Ja viem, že si práve vravíte, že je to síce veľmi vtipné, nápadité a inteligentné dielko, ale mohlo to byť ešte o štipôčku lepšie, a tak uvažujete nad tým, ktorú z medailových pozícií obsadí.

          Chcel by som vás poprosiť, aby ste brali na vedomie pri hodnotení aj  moju skromnosť, ktorú určite dávam jasne najavo v celom texte a ktorá mi bráni v rozlete, pretože som príliš skromný, aby som v jednej jedinej práci ukázal všetky svoje prednosti. Týmto sa s vami ponížene lúčim, veľavážená porota, a prajem príjemné prežitie zvyšku dňa.

 

Peter Lenárt

Adresa:  974 01 Banská Bystrica, Trieda SNP

Vek: 15 rokov

Škola: ZŠ, Radvanská 1, Banská Bystrica

Trieda: IX.D

                        Nonsens

 

Pred dubom, za dubom                                                          

štebotali psy,

že si pôjdu do obchodu

kúpiť čipsy.

 

Mňaukal pes na ten les,

letel cez tú lúčku,

šiel za ním poľovník

s pierkom na klobúčku.

                         S. Kollárová

 

Mačka chodí ako kačka,

je to malá rapotačka,

myška chodí ako slon,

skryli sme sa pod lavór.

                        M. Remenec

 

Keby u nás býval slon,

mal by problém s výťahom.

Preto býva za plotom,

zdraví deti chobotom.

                        M. Harťanský

 

Poznám ja jednu lamu,

ktorú kosti stále lámu.

Lámu ju asi preto,

že si zimu splietla s letom.

                        O. Harťanský

 

Myš chytala mačku,

chytila aj kačku.

Kačka sa jej vyšmykla,

a tak myši unikla.

                        P. Maruniaková

 

Štyri myšky mačku za chvost ťahajú,

žiadny strach z nej nemajú.

Ďalšie dve jej na hlave sedia,

rozmýšľajú, že ju zjedia.

                        M. Jasný

 

Keď nakŕmim rybičky,

spievajú mi pesničky.

A andulka naša malá

rada by si zaplávala.

                        P. Kováčik

Z borovičky borievka

a z mačičky polievka.

Je to páni, je to tak,

kačka robí kotkodák.

 

A sliepočka gagoce,

že z nej budú franforce.

Kuriatko len šteboce,

že má rado Vianoce.

                        C. Kúdelková

 

Jedným krokom idem do Afriky,

druhým zas do Ameriky.

Prejdem cez čokoládové more,

lietadlo na mňa kričí: „Som tu hore!“

                        M. Selecký

 

Narodeniny dneska mám,

rukou tehly rozbíjam,

rozbijem aj vázu malú,

čo z nej počuť vravu.

                        A. Škorňa

 

Keď som išiel do Zvolena,

spadol som ja na kolená.

Celý deň ma veľmi bolia.

Čo mám robiť? Och, jaj, bolia!

 

Teraz už len ticho smútim,

kedy mama obväz skrúti.

Ocko prišiel s návrhom:

„Poďme na zmrzlinu von!“

 

Mám zodraté kolená,

nemám slov,

vybehol som z domu ako slon.

 

Na zodraté kolienka,

pomohla mi zmrzlinka.

                        M. Beňušková

                                                                                                                     

 

 

                                                                                                                      2008/2009

 

                                                                                                                      V.C